Apokalypsa - Tajomstvá sa odhaľujú

Apokalypsa dlhé stáročia až tisícročia poskytovala kľúč k ľudským dejinám a ich zmyslu. Počas dlhej doby sa starožidovské a kresťanské dejiny odvíjali v závislosti od proroctiev a výkladov „osudu“, ktorý bol predpovedaný už dávno predtým. Apokalypsa a tisícročné kráľovstvo, ktoré malo predchádzať (alebo nasledovať) druhému Kristovmu príchodu, boli hlavnými medzníkmi tohto vývoja a zatieňovali všetky ostatné dátumy v kalendári. 19. storočie túto vieru a presvedčenie značne nalomili a evolucionistický optimizmus i historický progresivizmus ju akoby definitívne zlomili. Vieru v eschatologické zavŕšenie dejín vystriedala viera v lepší a krajší zajtrajšok, ktorá napriek nápadnej profánnej podobe nebola v konečnom dôsledku ničím iným ako sploštenou formou náboženského chiliazmu. Aj keď je dnes skôr akousi ľudovou glosou na okraji, zasluhuje si serióznu pozornosť. Čo je však ešte podstatnejšie, keď sledujeme nedávny i terajší vývoj, stáva sa stále akútnejšou i aktuálnejšou. Viera v armagedon, ukončenie empirických dejín vo svetovom požiari, desivé nešťastia, vojny, prírodné katastrofy, kataklizmy meniace celú planétu, uvrhnutú do zničujúceho ohňa napriek všetkým pokrokárskym heslám a náladám, prestáva byť iba záležitosťou prostých hlupáčikov, náboženských blúznivcov a pomätencov, ale opäť vstupuje do spektra pozornosti rôznych nezávislých mysliteľov a bádateľov, ktorí v nej nevidia iba slepý názor primitívnej masy, ale čosi, čo naozaj hýbe dejinami. Apokalyptiku a eschatológiu, mesianistické a milenaristické hnutia dnes študujú nielen teológovia a filozofi, ale aj sociológovia, antropológovia, psychológovia i niektorí politológovia. Ich sociálny dopad je ohromujúci. Inšpirácia pre sociológiu je nevyčerpateľná. Ich dôležitosť v postmodernej epoche vzájomne komunikujúcich kultúr narastá a neobmedzujú sa iba na židovsko-kresťanskú tradíciu, ale zapadajú do oveľa širšieho religiózno-kultúrneho a filozoficko-sociologického kontextu.