Kupredu hurááá - Ako sme budovali socializmus - Ivan Čarnogurský

Ani samotný Stalin nebol všemocný. Jeho stihomam prekukli desiatky miliónov ľudí. Napriek tomu, že chceli žiť ako slobodní ľudia inde na svete, museli drieť v okovách a pritom si nôtiť budovateľské oslavné piesne. Slobody sa nakoniec dočkali až po nekrvavej revolúcii. Ukázalo sa, že komunizmus v priamom súboji nemôže konkurovať demokracii a rúca sa sám do seba. Ibaže ani demokracia nie je dokonalá, a tak sa čas od času stane, že nás či už politici, alebo nejaký súbeh dejinných udalostí, dotlačia do navonok ťažko riešiteľnej situácie. Našťastie nám ešte vždy zostal sedliacky rozum a gény, ktoré majú v sebe zakódované, že sa vždy a za každých okolností dokážeme dostať aj z tej najväčšej šaškárne na svete. Ivan Čarnogurský (1933). Narodil sa v rodine učiteľov ľudovej školy. Rodičia boli z roľníckeho prostredia malej dediny. Vyrastal u starej mamy vo Vajnoroch pri Bratislave a od začiatku vojny v Malej Frankovej na goralskom gazdovstve Spišskej Magury. Svetové udalosti vnímal ako chlapec raz cez ruských partizánov, potom cez nemeckých vojakov a od roku 1945 cez Červenú armádu a Česko-Slovenskú republiku, v ktorej ukončil gymnázium aj vysokú školu technickú. Pracovný život od r. 1956 prežíval v propagande budovania socializmu a všemocnej strany a vlády, ktorá zasahovala do osobného aj verejného života. Od študentských rokov bol aktívnym organizátorom. Spolu s miliónmi Slovákov zažíval každodenný údel s nedostatkom ale aj s nadšením povojnovej obnovy. Po prvých politických previerkach v r. 1958 sa stal stavebným robotníkom. Pri betóne už ostal celý život s karíérou opravára strojov, majstra, vedúceho strediska, špecialistu-technológa a vedúceho odboru rozvoja podniku až do pádu socializmu v novembri 1989. V marci 1990 bol zvolený za generálneho riaditeľa stavebného podniku Hydrostav, za poslanca Národnej Rady, jej prvého podpredsedu a za člena európskych hospodárskych organizácií v Mníchove a Bruseli. Prežil celý život s ľuďmi v prvej línii najprv na nútených roľníckych družstvách, potom na stavbách na Slovensku aj v zahraničí a nakoniec v úzkom kruhu politikov, ktorí mali rozdeliť štát na dve republiky. Práve zákulisie týchto udalostí a osobné skúsenosti priviedli Ivana Čarnogurského k myšlienke napísať knihu o našom spoločnom živote, ktorý každý poznal iba v malom výseku svojho okolia. Nepíše o ľudskej tragédii, píše o schopnosti Slovákov vždy a v každej situácii nájsť to najlepšie riešenie – a je jedno či na stavbe maštale, alebo pri budovaní nového štátu.